English  Svenska  Polski
info o Zdiari
ŽDIAR ( 896 m n.m., 1.345 obyvateľov k 1.1.2011)


 


Poloha

Ždiar je rázovitá goralská obec, ktorá leží medzi Belianskymi Tatrami a Spišskou Magurou v Podtatranskej brázde. Rovnobežne s osou dediny prechádza Cesta slobody z Tatranskej Kotliny do Lysej Poľany. Obec je vzdialená 13 kilometrov od hraničného priechodu do Poľska v Lysej Poľane a 34 kilometrov od Popradu.




V listine z roku 1282 sa územie, na ktorom oveľa neskôr vznikla obec Ždiar, nazýva Stragar. Pôvod tohto starobylého názvu nie je známy. Až do roku 1470 boli pozemky v tejto oblasti majetkom magistra Gallusa-Kotroša a jeho dedičov Berzeviczovcov z Veľkej Lomnice. V druhej polovici 16. storočia Dolinu Bieleho potoka v lete sezónne osídľovali pastieri a uhliari z okolitých dedín, najmä Lendačania. Prítomnosť uhliarov v ždiarskom chotári dokumentujú niektoré dodnes zachované miesta, kde sa pálilo uhlie. Poddaní lendackého veľkostatku rozširovali pasienky vypaľovaním lesa. Túto činnosť nazývali "žiarenie" lesa, preto sa obec, ktorú založil kastelán František Lužinský na začiatku 17. storočia, nazývala Žiar. V dokumente z roku 1773 sa spomína ako Ždyar. V roku 1808 sa opäť používal názov Žjár, ktorý je bližší pôvodnému pomenovaniu.




Obec Ždiar vznikla počas šoltýskej kolonizácie na valašskom práve. Do vypálených lesov údajne najprv prišlo 13 rodín. Územie určené na osídlenie si rozdelili na 13 častí. Delili ho tak, že krížom cez potok urobili 13 rovnakých lesných priesekov, tzv. zárubov, ktoré sa stali hranicou medzi jednotlivými pozemkami. Rozľahlosť územia umožnila nešetriť pôdou a vydeľovať najstarším Ždiarčanom pozemky s pomerne veľkou rozlohou. Vďaka tomu sa osada pretiahla do dĺžky až šesť kilometrov. V rámci druhej kolonizačnej vlny sa rozparcelovali bočné doliny a priľahlé vrchy. Na nových parcelách vznikli dnešné osady Bachledova dolina, Antošovský vrch, Pavlovská dolina, Blaščacká dolina, Bartušovská dolina, Monkova dolina a Sladičovský vrch, ktoré administratívne patria k obci Ždiar.

Ždiarska architektúra - prešla rovnako určitým vývojom.




V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 20. storočia zo Ždiaru vzniklo jedno z najväčších turistických centier v slovenskej časti Tatier. Na základe vysokej kapacity ubytovacích zariadení sa Ždiar spomínal ako "najväčší hotel vo Vysokých Tatrách". V ždiarskych domoch bývalo v letnej sezóne ubytovaných naraz až tritisíc návštevníkov. Do roku 1989 tvorili väčšinu klientely turisti z východného Nemecka. V roku 1991 vyhlásili 5 408 ha tohto jedinečného územia za národnú prírodnú rezerváciu Belianske Tatry. Jednou z najznámenších turistických trás je zeleno značený chodník vedúci po okraji rezervácie a naň nadväzujúci náučný chodník Monkova dolina - Kopské sedlo. Náučný chodník otvorili v roku 1993. Pretína Belianske Tatry v dĺžke šesť kilometrov a dosahuje prevýšenie asi 900 metrov. Je prístupný iba v letnej turistickej sezóne, jednosmerne zdola a po zaplatení vstupného. Na trase náučného chodníka je šesť zastávok, ktoré predstavujú zaujímavosti Belianskych Tatier. Informácie o zastávkach poskytujú informačné panele. Milovníci turistiky môžu podniknúť výlety aj na opačnú stranu, do pohoria Spišská Magura. Výstup na jej hlavný chrbát sa oplatí najmä pre jedinečný výhľad na panorámu Belianskych Tatier a obec Ždiar. Dva z turistických chodníkov prekračujúcich hlavný magurský chrbát vedú k Jezerskému jazeru, resp. Veľkému osturnianskemu jazeru v Zamagurí. Turisti ubytovaní v Ždiari v lete často vychádzajú na svahy Spišskej Magury, na ktorých rastie množstvo lesných plodín, najmä čučoriedok. Zimná krajina Spišskej Magury ponúka ideálne možnosti na turistiku na bežkách. Prechod po magurských vrchoch s malým prevýšením zvládnu aj menej skúsení lyžiari. Prístup na hlavný magurský chrbát uľahčuje sedačková lanovka s dolnou stanicou v Bachledovej doline. Výhodou tohto lyžiarskeho strediska je možnosť lyžovania po zjazdovkách po oboch stranách hlavného magurského hrebeňa. Populárnym ždiarskym lyžiarskym strediskom je  aj Strednica pri hlavnej ceste zo Ždiaru do Tatranskej Javoriny. Lyžiarske svahy sa zvažujú od sedla do Tristarskej doliny. Atraktívne lyžovanie je umocnené nádherným prostredím s neopakovateľnou kulisou Belianskych Tatier.


 


 

Goralský Zor

Goralská ľudová slovesnosť ponúka romantickejšie vysvetlenie pôvodu názvu obce Ždiar. Do hustých lesov v širokej Doline Bieleho potoka pod Belianskymi Tatrami kedysi chodievali ľudia z blízkych dedín páliť drevené uhlie. Jeden z uhliarov si podľa povesti postavil uprostred lesa malú chalupu. Jediné okno drevenice bolo obrátené na tú stranu, z ktorej mohlo do izby svietiť jasné svetlo Zorničky. Táto ranná hviezda sa po goralsky nazýva Zor. Podľa nej neskôr pomenovali osadu, ktorá vyrástla okolo uhliarovej drevenice. Ždiarčania hovoriaci goralským nárečím svoju obec dodnes volajú Zor.


 



Havran a Ždiarska vidla

Ťažko by sme si mohli prestaviť obec Ždiar so zachovanou ľudovou architektúrou bez nádhernej kulisy Belianskych Tatier. Dominantným krajinným prvkom tejto úchvatnej prírodnej scenérie je silueta dvoch najvyšších vrchov. Z pohľadu od dediny vľavo leží Ždiarska vidla ( 2 142 m n. m.), v pravo od neho je o niečo vyšší Havran ( 2 151 m n. m.). Aj keď sú vrcholy Belianskych Tatier o 400 až 500 metrov nižšie ako najvyššie vysokotatranské končiare, sú s nimi porovnateľne krásne. Na prvý pohľad sa od nich líšia. Vo geologickej stavbe Vysokých Tatier výrazne prevláda žula a jej podobnú hlbinné vyvreliny, Belianske Tatry sú z druhohorných sedimentov. Na svahoch Havrana aj Ždiarskej vidly sú badateľné výrazne skalné stupne. Na vrstvách mäkších bridlíc sa vytvorili miernejšie svahy, zatiaľ čo na odolné vápence a dolomity sa viažu pásy podstatne strmších skalných galérií.


 



Monkova dolina

Belianske Tatry sú pod prísnou ochranou. Vstup na územie tohto chráneného územia sa trestá peňažnou pokutou. Jednou z najznamejsich turistickych tras je náučný chodník Monkova dolina – Kopské sedlo. Je otvorený len v letnej sezóne a možno ho prejsť len v jednom smere, a to zdola nahor. Monkova dolina je najvýraznejšou zníženinou na severnej strane Belianskych Tatier. Miestami ma charakter úzkej tiesňavy s bizarnými skalnými útvarmi, turisticky zvlášť atraktívny je výstup cez skalný prah vysoký 140 metrov s kaskádou vodopádov. Na šesť kilometrov dlhej trase náučného chodníka je šesť zastávok s informačnými panelmi. Pri výstupe až do Kopského sedla treba prekonať výškový rozdiel 900 metrov. V Kopskom sedle sa turistom otvára jedna z najkrajších tatranských scenérií, fascinujúci je najmä výhľad na skalné pyramídy – Havran a Ždiarska vidla v hlavnom hrebeni Belianskych Tatier.

                                                                                                       Text ©: doc. RNDr. Ján Lacika, CSc

Copyright © Zdiar Net 2009- 2017. Vsetky prava vyhradene. Kopirovanie a publikovanie je mozne iba so suhlasom autora.